Cez Japonsko na bicykloch

Autor: Oliver Kraus | 13.4.2017 o 11:00 | Karma článku: 12,17 | Prečítané:  4516x

Čo sa vám premietne keď sa spomenie Japonsko alebo aké asociácie máte spojené s touto krajinou? Nám sa ani nesnívalo, že niekedy zavítame práve sem a k tomu ešte na bicykloch. 

To čo sme si zafixovali ešte zo základnej školy plus to čo sa na nás nalepilo z iných zdrojov by sa dalo zhrnúť do pár viet. Japonci sú malí, šikmookí ľudkovia, ktorí nepretržite fotia alebo sú zaujatí nejakým tým tamagoči a prežívajú hlavne na ryži a sushi. Japonsko je krajina plná takýchto ľudkov s hlavným mestom Tokyo, ktoré je ako jedno veľké mravenisko plné svietiacich a blikajúcich pútačov. Z histórie by sme k tomu pridali pojmy ako kimono, hara-kiri, kamikaze, samurai, katana a prípadne nejaká tá geisha. Boli sme teda ako vidíte patrične pripravení na túto krajinu, ktorá nás musíme povedať riadne prekvapila a predčila naše očakávania.

Okamžitý kultúrny šok sme zažili hned po pristátí na ostrove Hokkaido (najsevernejšom z Japonských ostrovov). Oproti Indonézii sme sa ocitli na úplne inej planéte. Privítali nás kvalitné, prázdne, široké cesty, malé usadlosti a hlavne husté lesy, čistý vzduch a úžasný pokoj. Žiadny adrenalín zo stoviek motopedov, klaksónov áut, pouličných predavačov, túlavých psov a tony odpadkov. Asi tak raz za hodinu prešlo okolo nás auto podobné nákupnému vozíku (malé a hranaté) a pri prípadnom priedbiehaní cyklistov (nás) bolo dosť času aj na vzájomnú výmenu pohľadov a úsmevov s osadenstvom vozidla. Skrátka prišli sme do krajiny, ktorá na nás zapôsobila dojmom spomaleného nemého filmu. Kompletný opak toho čo sme očakávali. Naša predstava o neustále sa pohybujúcom, blikajúcom a hektickom japonskom svete bola vyvrátená hneď po pár dňoch bicyklovania.

Prvou vecou, ktorú sme postrehli bolo, že Japonci sú majstri v budovaní infraštruktúry. Ich cesty, mosty, tunely su ozajstné inžinierske diela, ktoré nielen slúžia danému účelu, ale aj dokonale zapadajú do krajiny a prírody. Všetko je riešené s rozumom, citom a okom pre najmenší detail. Často sme žasli nad tým ako je vôbec možné niečo také vybudovať...dnes sa už len na seba pozrieme a povieme si: "Japanese style":-) Bicyklovať po takýchto cestách a cez krajinu, ktorá má prírodu v obrovskej úcte a ovplýva jedinečnou kultúru s veľmi srdečnými ľudmi, je "raj" pre každého cyklistu. Veľmi nás prekvapili Japonské lesy a ich pretrvávajúca divočina. Ostrov Hokkaido a tiež sever ostrova Honšu je vlastne jeden obrovský les plný života. Tak isto ako v Tatrách aj tu stále žijú medvede (na ostrove Hokkaido medveď hnedý a na ostrove Honšu medveď čierny) a je ich tu pomerne dosť. Výstražné tabuľky sú skoro všade a Japonci samotní si pripevňujú na batohy, bicykle alebo aj školské tašky malé zvončeky. Deti vracajúce sa zo škôl nám svojím „cinkaním“ pripomínali čriedu oviec pasúcu sa na Liptovských holiach. Raz sme dokonca čítali článok (anglický preklad) ako nejaký dôchodca oprášil svoje bojové schopnosti a použil na medveďa karate. Japonská polícia požiadala občanov aby takto radšej nepostupovali. Dobre sme sa zasmiali a opäť si povedali: "Japanese style!":-)

Rovnako nás očaril juh ostrova Kyushu. Tu už začínájú vždy zelené lesy plné diviakov, ktoré nám sem tam behali cez cestu. Tiež sa dá naplno vidieť že Japonsko je sopečná krajina. O aktívne sopky a dobrú turistiku nie je núdza. Ľahko sa však nájdu aj krásne tiché pláže a malé rybárske usadlosti. Okrem prekrásnej prírody sa nám tu však ajnaskytol celkový obraz pestrej Japonskej histórie. Z prístavného mesta Fukuoka sme sa dostali do asi jedného z najznámejších miest v histórii ľudstva – Nagasaki. Na pohľad nie veľmi atraktívne a značne priemyselné mesto (centrum Mitzubishi corp) sa však so svojou fascinujúcou a temnou históriou zapísalo nie len do učebníc dejepisu. Okrem už známej udalosti z konca druhej svetovej vojny bolo práve toto mesto baštou ranného kresťanstva a neskôr jedinou bránou do Japonska pre pre Holandské obchodné lode.

Sv. František Xaverský v polovici 16steho storočia pristál na ostrove Kyushu kde založil prvú kresťanskú misiu. Nagasaki sa neskôr stalo jeho centrom no tvrdé prenasledovanie kresťanov počas 300 ročnej izolácie Japonska takmer zahasilo plamienok viery v celej krajine. Na jednom z mestských kopcov sa týči pamätník ukrižovaných 26 Nagasakských mučeníkov. Po udelení náboženskej slobody v roku 1871 sa do Japonska mohli opäť vrátiť misionári. Dnes sa pokladá za obrovský zázrak, že aj po tak dlhom čase prenasledovania sa v Nagasaki našla utajená komunita kresťanov, ktorá si po generácie zachovala vieru. Na juhu ostrova Kyushu a tiež nižších ostrovoch Amami možno stále vidieť množstvo malých kostolíkov a kresťanských cintorínov no nie starších ako sto rokov. V častiach Japonska kde bolo kresťanstvo kompletne utlačené sa sniečimtakým nestretnete. Kresťanov v Japonsku stále nie je mnoho iba asi 1%. Kostoly sú v nedeľu skôr prázdne ako plné a väčšina samotných kňazov pochádza z Vietnamu, Indie alebo Filipín. Práca týchto misionárov nie je jednoduchá. Okrem zvládnutia náročnej Japončiny sa denne stretávajú s trvdým japonským prístupom, kde viera, či cirkev nie sú prioritou.

Zhodenie atómovej bomby na Nagasaki nebolo len čiernym miľníkom ľudstva ale aj úderom práve znovuzrodenému kresťanstvu, ktorého centrom bolo práve toto mesto. Pred druhou svetovou vojnou tu stála najväčšia katedrála v Ázii s veľmi početnou katolíckou komunitou. Ani sme netušili že práve úder atómovej bomby jej zasadil ďalšiu ranu. Plný obraz skazy si človek skutočne uvedomí až vtedy keď navštívi múzeum atómovej bomby v Nagasaki či Hiroshime. Tak ako Osviečim aj toto je miesto ľudského utrpenia a beznádeje. Človek tu cez príbehy ľudí a autentické až dych vyrážajúce exponáty pochopí, čo znamená použitie jadrovej zbrane a čo by to v dnešnej dobe mohlo znamenať pre svet.

Nagasaki bolo prakticky kompletne zrovnané so zemou. V samotný deň zhodenia pumy zomrelo viac ako 30 tisíc ľudí a ďalších 40 tisíc v najbližších týždňoch na následky ožiarenia. Príbehy lekárov, dobrovoľníkov a detí, ktoré akýmsi zázrakom prežili sú fotograficky zdokumentované bez akejkoľvek cenzúry. Ešte teraz nám na tele vyvolajú husiu kožu a slzy v očiach. Úžasné je, že ich utrpenie sa nezmenilo v nenávisť či pomstu. Nagasaki aj Hirošima sa dnes naplno angažujú v boji proti atómovým zbraniam a chcú byť prvými a poslednými mestami sveta, ktoré prešli touto hrôzou.

Ich odkaz je tu pre celé ľudstvo a je nesmierne dôležitý práve v tejto dobe, keď vidieť ako sa túžba po moci a nenávisť voči iným znova šíri svetom. Je zaujímavé, že odpustenie a túžba po pokoji sa vždy nájde u tých, ktorým bolo najviac ukrivdené. Každý však môže prispieť svojou troškou a dokázať, že my ľudia sme stále schopný porozumenia a lásky.

Naše šťastie a tiež túžba objavovať nás však zavialo až na Amami ostrovy a Okinawu. Už cesta japonským trajektom je zážitkom samým osebe. Dostať sa z Kyushu na Okinawu trvá 24 hodín s možnosťou zastávok na štyroch ďalších ostrovoch. My sme sa rozhodli práve pre sériu menších výletov cez jednotlivé ostrovy. Prvý z ostrovov - Amami Oshima nás síce privítal bláznivým počasím a to mimo sezóny tajfúnov, no neskôr sa stal jedným z našich najobľúbenejších miest v Japonsku. Tu sme sa pomocou japonských knihovníčok pátrajúcich po stopách Mórica Beňovského v archívoch starších než 300 rokov dozvedeli o zátoke (Isu), v ktorej mala kotviť loď jedného z najväčších dobrodruhov našich dejín. Cesta do tejto zátoky, ktorá sa nachádza presne na opačnej strane ostrova však prechádzala skutočným rajom na zemi. Tu sme si uvedomili že exotické krajiny ako Bali alebo vychýrený Austrálsky bariérový útes sú len slabým odvarom toho čo sa skrýva práve tu, na Amami Oshima. Hlavná cesta, ktorá vedie okolo panenských lesov a kryštálovo čistého mora bola doslova balzámom na myseľ a dušu. Nenájdete tu mega hotely, rušné turistické centrá, pútače, húfy turistov alebo akúkoľvek komerciu v žiadnej podobe. Jednoducho je to raj na zemi kde vám sofistikovaná japonská infraštruktúra umožní pohodlné a bezplatné stanovanie pri pláži. Na objavovanie podmorského sveta vám stačí maska a šnorchel. Celý ostrov 712km2je totiž obkolepený obrovským korálom začínajúcim priamo od pláže zachádzajúcim do hĺbky asi tak 2m a tiahnucím sa stovky metrov do mora. Vody sa tu doslova hemžia obrovskými korytnačkami a množstvom exotikých rybičiek. A ak má človek záujem o riadne potápanie, v menších mestách sa ľahko nájde malý obchod, ktorý ponúka denné výlety.

 

 

Musíme sa priznať že sme aj vďaka nekonečnému pokoju a harmónií, ktorá tu vládla zabudli bicyklovať ďalej. Nedá sa predsa pokračovať keď človek vidí nádherné more, prázdnu pláž a s každým nádychom sa dostáva skoro do tranzu. Priority sa vám razom zmenia. Treba sa vykúpať, zašnorchlovať a zakotviť aj na niekoľko dní ako to urobil Beňovský. Okrem Amami Oshimy sme si takto vychutnali aj ostatné ostrovy: Tokunoshimu, Okinojerabu a Yoron. Až sme sa konečne nalodili posledný krát a doplavili sa na Okinawu.

Okinawa je ostrov plný kontrastov a stretov rôznych kultúr. My sme si vždy mysleli, že je to jednoducho časť Japonska. Situácia je však úplne iná než vám poskytne pohľad na mapu. Tento malý ostrov bol raz pod vplyvom Číny, inokedy Japonska a potom do roku 1971 súčasťou USA, ktorá tu zviedla najťahšie boje v Pacifiku počas druhej svetovej vojny. Až tu sme zistili, že pôvodný obyvatelia sa nepokladujú za Japoncov. Svoju identitou sa viažu ku kráľovstvu Ryukyu. V dnešnej dobe hovoria o sebe ako o Okinawčanoch. Svojim jazykom, kultúrou, náboženstvom a mentalitou nezaraďujú medzi Japoncov. Domáci si toho už mnoho vytrpeli a z tvár im možno vyčítať túžbu po pokoji a vlastnej krajine, či autonómií. Dnes sa na tomto vcelku malom ostrove nachádza až 70% amerických vojenských síl sídliacich v Japonsku (asi 30 tisíc vojakov). Média prezentujú, že prítomnosť Američanov je jedinou garanciou bezpečnosti, keďže Japonci po porážke rozpustili vlastnú armádu. Mnohí denne protestujú pred bránami vojenkých základní, iní zasa rezignovali a štafetu preberajú „peacekeepers“ z Ameriky. Zároveň si však uvedomujú, že americká prítomnosť je spojená s pracovnými pozíciami a lokálnym biznisom a ochranou hraníc pred rozmáhajúcou sa Čínou. Tento kontrast vidieť v každodenno živote obyčajných ľudí. V najmenších veciach ako napríklad jedlo, či hudba sa prítomnosť Okinawskej, Japonskej a Americkej kultúry prelína a Okinawa sa tak pre cestovateľa stáva skutočne unikátnym miestom.

Japonsko je krajina kde príroda a jej dedičstvo sú dostupné pre každého človeka. Uvedieme tu príklad z Nového Zélandu, kde sú z prírodných zdrojov vybudované komerčné atrakcie a bez kúpy lístku sa k ním nedostanete. V Japonsku sme videli úžasné vulkanické údolia, kúpali sme sa v termálnom vodopáde, navštívili prastaré lesy, a to bez akýchkoľvek poplatkov a obmedzení. Rovnako je to aj so stanovaním, ktoré pre nás znamená prechodný domov. Mnohé kempy sú zadarmo, nachádzajú sa v panenských prírode a sú skvelo udržiavané. Okrem nich sa však dá kempovat skoro všade. Na pláži, mestskom parku alebo michinoeki (cestné odočívadlo no skôr to pripomína obchod a reštauráciou v prírode). Japonská mentalita a zdvorilosť je tu pre cudzinca turistu obrovskou výhodou. Treba však opäť používať zdravý rozum, zbaliť sa skoro ráno a nenechať za sebou neporiadok. Japonsko sa tak pre takých cestovateľov ako sme my dvaja stáva vysoko dostupnou destináciou.

V Japonsku je ich okolo 28 tisíc. Áno, tento počet vyznieva dosť dramaticky v porovnaní so Slovenskom (128) a preto môžete v podstate rátať s tým, že termálny kúpeľ nájdete za každým druhým rohom a niekedy je ich aj desať na jednej ulici. Pýtate sa ako to je možné? Jednoducho, veď Japonsko je krajina s vysokou sopečnou činnosťou. Samotní domáci tento fakt neberú ako nebezpečenstvo ani sa necítia ohrození. Skôr to chápu a prijímajú ako veľký dar prírody. Na jednej strane si plne uvedomujú riziká a sú na ne patrične pripravení, na druhej využívajú tieto prírodné dary plnými dúškami.Onsenje práve takýmto darom a musíme tu zdôrazniť, že nemá okrem horúcej liečivej vody nič spoločné s termálnym bazénom masového charakteru ako ich poznáme na Slovensku. Je to v podstate miesto pre dokonalú osobnú hygienu, regeneráciu tela a ducha, v ktorom platí špecifická etiketa.

Pre cudzincov ako sme my bola prvá návšteva tak trochu šokom. V prvom rade, všade a aj vo vestibule vládne ticho a pokoj. Decká tu nebehajú a všetci návštevníci pokojne sedia po kúpeli na tatami (Japonská rohož z ryžového trsu) a relaxujú pri šálke čaju. Bazény a vstup do bazénov je výhradne oddelený na mužskú a ženskú časť. Po vyzlečení a odložení vecí do košíka (v Japonsku sa nekradne) vstupujete do miestnosti s bazénami úplne nahý iba s čistiacimi pomôckami (šampón a malý drapľavý uterák). V prvej časti ešte pred horúcimi bazénami sa nachádzjú čistiace stanice, každá so samostatným kohútikom, sprchou, zrkadlom, malým plastovým hokerlíkom a lavórikom. Tu sa návštevníci pred vstupom do bazénov dokonale drhnú, čo podľa naších pozorovaní trvá niekedy aj pol hodinu. Po totálnej očiste sa môže začať relaxačný kúpeľ. K dispozícií sú väčšinou tri bazény hlboké asi po pás s rôznou teplotou a kvalitou vody. Táto je medzi 38-43C a záleží od zdroja vody no väčšinou je veľmi zásaditá, železitá, horčíková, kyslá alebo zmiešaná s morskou vodou. Presný rozbor je často uvádzaný priamo nad bazénom alebo vo vestibule onsenu. Za zmienku taktiež stojí, že v bazéne je vždy čistá voda, ktorá neustále zo zdroja priteká a na druhom konci zasa odteká preč. Po asi 10-15 minútách strávených v bazéne začína očista číslo dva čo predstavuje ďaľšiu fázu drhnutia na čistiacej stanici tento krát zo starej pokožky. Po tomto nasleduje opäť kúpeľ a relax. Mnohé onseny majú aj saunu, vonkajší bazén a tiež iné „špecialitky“ ako napríklad panely napustené elektrickým prúdom ktorý pôsobý stymulačne na svalstvo.

Je zaujímavé, že inokedy až telesne hanblivý Japonci sa v onsenoch chovajú úplne naopak. Aj keď kompletne nahí, prirodzene medzi sebou komunikujú v jednotlivých bazénoch a prihovárajú sa aj úplným cudzincom. Dokonca sa s úsmevom ponúknu, vydrhnúť vám chrbát. V malých dedinkách je onsen miestom, kde sa domáci stretávajú a rozprávajú si novinky. Mysleli sme si, že sa tam budeme cítiť nepríjmene, no domáci sa väčšinou hneď usmejú a okamžite sa o vás zaujímajú a vaša návšteva onsenu sa pre nich stane udalosťou týždňa.

Ani netušíme koľko rôznychonsenovsme zatiaľ počas našej cesty navštívili. Pre nás je to obľúbená časť nášho cestovania touto krajinou, krásna bodka po dni strávenom na bicykli a tiež veľká časť Japonskej kultúry, ktorá nám po odchode odtiaľto bude určite chýbať.

(cena za vstup je medzi 2-6 Euro, vstup s tetovaním je zakázaný – tetovanie sa tradične v Japonsku pripisuje Yakuze, tunajšej mafii)

Už obyčajný nákup potravín je zážitok, na ktorý sa nezabudne. Človek by si ani nepomyslel, že práve supermarket bude miestom, kde sa vám naskytne možnosť prvého kontaktu s lokálnou kultúrou. Nebolo tomu ináč ani v Japonsku. Takto to vyzeralo na našom prvom nákupe. Ako obvykle hľadáme pred supermarketom veľkokapacitné vozíky, no tie nikde nie sú. Vchádzame do obchodu a berieme si košík pri vchode. Tu spozorujeme nakupujúcich tlačiť malé vozíky, v ktorých je presne na mieru umiestnený nákupný košík. OK, povieme si Japonský štýl, nakupuje sa v malom...(Japonci nerobia nákupy na týždeň dopredu ale len na večeru maximálne obed na druhý deň.) Po deficite zeleniny a ovocia, ktorú sme pocítili na Bali (Indonézia) naše prvé kroky vedú práve k regálom so zeleninou. Tunajší sortiment je podobný tomu nášmu, plus doplnený o zopár exotických produktov. Sme radi, že nachádzame mrkvu, cibuľu, zemiaky, jablká atď., avšak nikde nevidieť váhy. Chodíme hore-dolu a hľadáme kde by sme to všetko mohli odvážiť. Napadá nás, že snáď pri pokladni budú váhy, no pri bližšom pozorovaní ich tam nevidíme. Prichádza čas preGoogle Translatemobilný slovník a pár naučených fráz.

Zmätení sa prihovárame tunajším, no dostávame sa do slepej uličky. Skúšame to preto s predavačkou, ktorá hneď zanecháva svoju momentálnu činnosť a ako to tu je zvykom najskôr sa minimálne tri krát ukloní potom hovorí„irashaimase“teda„vitajte“a ešte niečo k tomu, čomu už absolútne nerozumieme. Komunikujeme pre nás osvedčeným jazykom tela - teda ukazujeme prstom na obsah košíka a dopĺňame to s nie presvedčivou Japončinou„ikura deska“čo v jednoduchom preklade znamená„koľko to stojí“.Predavačka asi zaskočená našou otázkou po piatich sekundách ticha vydedukuje, že asi ide o nejakých negramotných cudzincov a snaží sa nám niečo vysvetliť samozrejme ako ináč než po Japonsky. S nechápavým výrazom na tvári naznačujem, že tomu nerozumiem a dopĺňam náš rozhovor o ďaľšiu frázu„hanasen masen“v preklade„nehovorím po Japonsky“.Predavačka naberá tempo a my ju nasledujeme svižným krokom k pultu s mrkvou. Teraz už máme pocit, že sa dostávame do fázy č.2 a rozlusknutiu nášho rébusu. A o malú chvíľu je tomu skutočne tak. Predavačka ukazuje prstom na cenu 100 Yen (zhruba 1 Euro) a na mrkvu voľne uloženú v debničke. Naše mozgy pracujú na plné obrátky pričom si vymieňame s Jankou pohľady. Nikde nie je napísané kg aj keď v Japončine by to asi vyzeralo trocha inak. Pohotovostne vyberám teda jednu mrkvu z debničky a vystretým ukazovákom na druhej ruke potvrdzujem moje tušenie. Teda jedna mrkva stojí sto Yenov. OK, keď je tomu skutočne tak to znamená že to isté bude platiť aj pre zemiaky, jablká, cibuľu atď.. Priskakujem ku debničke so zemiakmi a ukazujem na cenu 80 Yen opäť so zdvyhnutým ukazovákom na pravej ruke. Úsmev na predavačkinej tvári prezrádza, že sme prišli na koreň veci, a to že v Japonsku sa zelenina a ovocie nepredáva na váhu ale na kusy.

Po pomerne vyčerpávajúcej misií myslím na doplnenie naších zásob „tvrdého“, keďže v predchádzajúcej destinácii (Bali - Indonézia) bol tento druh tovaru pomerne nedostupný. Áno, prichádzame k policiam s alkoholom a pri tom sa psychicky pripravujem na zatažkávajúce rozhodnutie, či si budeme môcť v tejto krajine, kde jedna mrkva stojí toľko čo kilogram na Slovensku, dovoliť večerný posilňovač imunity. Ponuka je tu naozaj pestrá,saké(ryžové víno) je rozložené na väčšine regálov no nespadá do našej kategórie 40% plus. Vo vedľajšej uličke objavujeme ozajstný „chlast“ a skoro kolabujem. Od dola na hor a vo všetkých radoch WHISKY z Japonska a tá najlacnejšia len za cenu šiestich mrkiev! Pri pohľade na tmavý alkohol si duchu hovorím „tak aspoň s voľbou to nebude také náročné“. Keby sme neboli na bicykli najviac by sa asi oplatila tá troj litrová bandaska na spodnej poličke. Tak toto sa nevidí ani na Slovensku. Po úspešnom úlovkuSuntory Whiskyprechádzame k najdlhšiemu pultu v predajni a to s rybami. Cena mi opäť vyráža dych. Len nedávno ulovená ryba o veľkosti vianočného kapra za cenu troch mrkiev. Ešte že sa nezmestí do bočnej tašky na bicykli. Kupujeme teda Sushi.

Pri pokladni nás čaká ešte jedno prekvapenie a to žiadne automatické pásy. Nákup prekladá s maximálnou precíznosťou pokladníčka z vašeho košíka do druhého košíka. Pripadá nám to ako hratetris, najskôr najťahšie veci, konzervy a nakoniec tie najchúlostivejšie. Nechápeme tejto pointe veď aj tak to všetko dáme nakoniec do tašieknuž sa len na seba pozrieme a s dojmom poriadneho zážitku vychádzame von. V tom sa ma Janka pýta, či som za tú kávu čo ju mám pod pazuchou zaplatil. S prekvapením pozerám na asi pol kilové balenie mletej kávy, ktoré som celý čas zvieral pod pazuchou a hovorím „no to fakt nemá žiadnu cenu im to vysvetlovať“...

Spomenuli sme už teda prírodu, infraštruktúru, nevšedností a tiež fantastické onseny. Jedinečnou je samozrejme aj kultúra a história. Je to krajina plná užasných tradícií a festivalov. Bol to pre nás prvý stret s ázijskou kultúrou, aj keď teraz už vieme že Japonsko sa veľmi odlišuje od ostatnej Ázie. My ako cyklisti sme nenavštívili len najviac známe turistické miesta ako Kyoto, či Osaku. Mali sme možnosť vidieť a pochopiť ich mentalitu a históriu, ktorej zrkadlom je ich kultúra. Japonsko nebolo nikdy okupované iným národom. Práve naopak ich mentalita a disciplína si podrobila mnohé iné krajiny (napr Kóreu, Taiwan a tiež časť Číny). Po obdobie skoro 300 rokov boli izolovaný od akéhokoľvek kontaktu s ostatným svetom a bolo iba pár prístavných miest kde bol dovolený obchod s Holandskom, či inými Európskymi krajinami. Práve toto znamenalo, že ich kultúra sa mala možnosť vyvíjať s minimálnym vplyvom okolitého sveta a je teda skutočne jedinečná. Samuraiovia a gejše sú asi jej najznámejšou časťou, no aj za nimi sa skrýva toho oveľa viac ako len krvilačný bojovník alebo vzdelaná konkubína. Tak napríklad Samurai bol niečo ako náš feudálny pán no s vysokým vzdelaním a hlbokými morálnymi zásadami. Na ostrove Kyushu sa praktizovalo tzv.Gojovzdelávanie, kde vždy starší chlapci učili mladších a išli im príkladom. Nezameriavali sa iba na fyzické a bojové umenie, ale predovšetkým na morálne hodnoty, pretože samurai mal byť príkladom pre ostatných. Jadrom tohto vzdelávania boli tri zásady:Nikdy neklam. Nikdy nebuď porazený. Nikdy neutláčaj slabších.Je až neuveriteľné, že toto morálne jadro je stále prítomné v životoch dnešných Japoncov. Čestnosť je samozrejmosťou a nikto sa ani nezamýšľa nad tým ako sa obohatiť na druhých. Bicykel si možete aj so všetkými vecami odstaviť len tak v strede námestia, pred domom alebo supermarketom s istotou, že ho tam nájdete aj o niekoľko dní. Už malé deti vám vysvetlia, čo sa môže a čo nie. Čo je správne a čo nie. Japonci nás prekvapili, ohromili a tiež mnhohokrát zahanbili svojou dobrotou.

Po Bali kde po vás aj deti kričia: „Mister, mister. Money, money!“, Japonci sa iba usmievajú, zdravia a snažia sa aby ste sa cítili vítaní. Zhodli sme sa, že Japonci sú najštedrejší ľudia akých sme zatiaľ stretli. Hneď prvý deň v Japonsku, sedíme pred malým obchodom, iba tak na parkovisku a popijame rannú kávičku. Tu zrazu príde ku nám "domáci" a s úsmevom pozdravi, povie pár viet, ktorým samozrejme nerozumieme ani slovo, a podáva ďalšie dva horúce kávy. My na neho iba prekvapene hľadíme a on len gestom ukazuje, že to je pre nás. Nakoniec si vezmeme, poďakujeme a on s úsmevom odchádza. O štyri hodiny neskôr a 40 km ďalej sa nám pri obede stane to isté.

V dlhých kopcoch "domáci" kričia "Gambatte, gambatte!" (Poďme, poďme), a pristavia sa so studeným zeleným čajom alebo vreckom zeleniny (napríklad rajčín). Dajú vám proste čo majú a so srdca zaželaju "kiwotsukete" (dajte si pozor, šťastnú cestu). Tu v Japonsku sa cyklisti majú ako králi a to hlavne vďaka bežným ľuďom. Aký sú v skutočnosti týto ľudkovia okrem toho, že sa podobajú malým mravčekom?

Našich postrehov je hneď niekoľko. Aj napriek tomu že fyzionomicky sú väčšinou Japonci menšieho vzrastu, nepôsobia vôbec dojmom záhradných trpaslíkov. Šport a telesná kultúra sú časťou ich života od malička a sú pestované aj v pokročilom veku. Všimli sme si, že majú radi vytrvalostné športy a tiež rôzne bojové umenia. Toto spolu so zdravou kuchyňou a tiež bohatou tradíciou minerálnych a termálnych prameňov, prináša ľuďom dlhovekosť. Rovnako majú v sebe zakorenenú a po stáročia pestovanú vlastnosť byť čo najviac efektívni a využití. K tomuto sa ďalej pridruží zorganizovaný sociálny systém, kde každý zohráva svoju rolu. Sú to ľudia, ktorým keď zadáte akúkoľvek úlohu, aj tú najmenšiu, sa nezastavia kým ju nesplnia. Je to akoby ste stlačili gombík a oni sa zapnú. Nedávna udalosť z Japonského mesta Fukuoka, kde sa prepadla časť štvorprúdovej cesty je tomu dôkazom. Pozri:https://www.theguardian.com/world/video/2016/nov/15/japanese-workers-repair-road-48-hours-after-sinkhole-appears-video

Diera bola veľká asi tak 30x30 metrov a hlboká 15 metrov. Japonci tentokrát zareagovali akoby ste hodili kameň do mraveniska. Nastala okamžitá mobilizácia a aktivita. Pracovali non-stop a cesta spolu so všetkými sieťami ako voda, plyn, internet, atď bola opravená do šiestich dní. Koľko by také niečo trvalo u nás? Pol roka, rok?

Rovnako šikovní sú, keď sa jedná o vylepšovanie každodenných vecí. Ich nápady ako zdokonaliť a zefektívniť aj maličkosti sú unikátne. Vezmime si obyčajný sušiak na prádlo. Tie naše vždy zaberú celú kúpeľňu, sú veľké, nemotorné a človek má pocit, že prádlo je rozvešané po celom byte. Japonský sušiak je možno štvrtinovej veľkosti a ešte k tomu skladací. Dá sa jednoducho zavesiť iba nad vaňu alebo na balkón a zmestí sa na neho rovnaké množstvo vecí, ba možno ešte viac.

 

Ďalším možno trochu netypickým zážitkom je v Japonsku návšteva WC. Čistota a hygiena je samozrejmosťou, no japonský záchod má rozličné zabudované funkcie. Svietia na vás rôzne tlačidlá: môžete si zvoliť hudbu, vyhrievanie sedacej dosky, umývanie, atď. Najlepšie však je, že umývadlo na ruky je umiestnené na vrchu vodnej nádrže a teda voda, v ktorej si umyjete ruky bude ešte raz využitá na spláchnutie. Jednoduchý, efektívny a hlavne ekologický nápad. Ako je možné, že u nás v Európe na to ešte nikto neprišiel?

Japonci sú vychovávaní s množstvom pravidiel, povinností a očakávní. Nie sú vedení byť individuálni ale naopak byť ohnivkom veľkej reťaze, alebo mravčekom v mravenisku. Prirodzene si vytvárajú spoločenské skupiny, do ktorých sa snažia za každú cenu zapadnúť a čo najlepšie zvládnuť rolu, ktorá im je daná. Či už je to škola, práca, domácnosť, vždy presne vedia, čo sa od nich očakáva a toto vedomie im dáva pocit bezpečia. Znamená to však aj, že spontánntosť a zmysel pre zmenu je pre nich veľmi náročná. Na nás dvoch sa občas dívajú ako na marťanov, hlavne keď im povieme, že sme nechali našu prácu a cestujeme už rok na bicykloch. V ich systematickom svete, kde je život nalinkovaný, to je niečo neslýchané a vrcholne riskantné. Pre tých Japoncov, ktorí túžia žiť inak ako vo vzornom modeli, to nie je jednoduché. Spoločnosť ich medzi seba neprijme alebo dokonca ich kompletne odmietne.

Kým si súčasťou mraveniska a plníš si svoje úlohy, všetko je fajn. Akonáhle sa rozhodneš pre inú cestu, život sa stáva viac komplikovaným. Postretali sme mnoho mladých ľudí, ktorý sa odsťahovali na juh Japonska, alebo Okinawu, pretože tu je život uvoľnenjší a akosi normálnejší.

My sme veľmi vďačný, že sme mohli všetky tieto krásy, rozdiely a kontrasty vidieť a zažiť na vlastnej koži. V Japonsku sme strávili až 5 mesiacov, prebicyklovali z ostrova Hokkaido až na Okinawu (okolo 6000km). Väčšinou sme boli prví Slováci, ktorých obyčajní Japonci mali možnosť stretnúť a musíme povedať, že boli z toho takí nadšení ako my. Pomohli nám pochopiť, že svet a spoločnosť môže fungovať aj inak – založený na čestnosti a srdečnosti, pocite zodpovednosti nielen za seba, ale aj za svoje okolie, prírodu, kultúru a krajinu. Je to národ,od ktorého sa v tomto zmysle môže učiť celý svet. Ak sa vám teda naskytne možnosť, sadnite na bicykel a vyberte sa zažiť Japonský svet.

Viac foto nájdete na našej facebookovej stránke - https://www.facebook.com/cycle2inspire/ 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Milan Lasica: Dobre sa na tom smeje, ale žiť v tom nebolo veselé

Celoživotnou ambíciou Milana Lasicu bolo stáť na javisku a povedať niečo, čomu by sa ľudia smiali.

DOMOV

Remiášova vražda sa ešte dá vyšetriť. Pomôcť musia mafiáni

Polícia minulý rok obnovila vyšetrovanie Remiášovej vraždy, pretože vyšli najavo nové skutočnosti. Ani po roku zatiaľ nikoho neobvinila.

DOMOV

Firma Kaliňákových ľudí, ktorú dotoval štát, skončila

Kaliňák dohadoval pomoc pre Čiernu Horu. Zákazku získal jeho kamarát.


Už ste čítali?