reklama

Taiwan na bicykloch

Určite ste už niekedy z médií zachytili informáciu o pomerne malom, no strategicky významnom „štáte“ Taiwan. Tento nádherný ostrov vo Východočínskom mori predstavoval na našej cyklo ceste domov kratšiu, asi troj týždňovú zastávku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Obrázok blogu

Taiwan sa za posledné roky stal populárnym viac-menej kvôli svojim nie práve najlepším vzťahom s Čínou, ale i vďaka exportu spotrebičov, elektroniky či bicyklových rámov. Stačí, ak sa trošku rozhliadnete okolo seba a zistíte, že pár vecí vo vašej domácnosti skrýva malý nápis Made in Taiwan.

Vzdialený je len okolo 200 km od čínskej pevniny. S rozlohou menšou než Slovensko (36 tis km2) predstavoval pre nás kratšiu zastávku na ceste do Singapuru. Na rozdiel od Číny nepotrebujeme my Slováci do Taiwanu víza a pri prílete automaticky dostávame povolenie na 90-dňový pobyt. Prvé prekvapenie preto nastáva hneď v príletovej hale letiska v Taipei. Visí tu tabuľa s nápisom Welcome to Taiwan Republic of China, čo by sme mohli preložiť ako Vitajte na Taiwane Čínskej republike. Pozeráme na pasy, ktoré držia ľudia okolo nás s totožným nápisom Čínska republika – Taiwan. Pýtam sa Janky: “To sme akože v Číne?“ Nechápavo pozerám okolo seba, no všade vidím nápis Čína a zase Čína. Dostávam sa k okienku na kontrolu pasu, kde nechávam elektronické odtlačky prstov spolu s digitálnou podobizňou mojej tváre a recipročne získavam od colníčky pečiatku do pasu spolu s milým úsmevom a pozdravom: Welcome to Taiwan, čiže opäť Vitajte na Taiwane. Teraz už fakt nechápem – je to Čína, či Taiwan, alebo nejaký hybrid? V hlave sa mi rojí milión otázok, na ktoré dúfam v najbližšej dobe nájdem odpoveď.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po zložení bicyklov sa snažíme dostať z megaletiska na správnu cestu do centra Taipeiu, no okrem štvorprúdovky sa nám bohužiaľ nenúka žiadny chodník či cyklotrasa, ktorou by sme sa mohli teoreticky vymotať z tohto labyrintu. Vyberáme si preto jedinú možnosť a to rýchlostnú cestu dúfajúc, že odtiaľto vyviazneme bez ujmy na zdraví a tiež na správnom mieste. Pohýňame sa z parkoviska a za trúbenia áut opúšťame letiskový priestor. O krátky čas, čo nás vôbec neudivuje, pozorujeme v spätných zrkadlách blikať červený maják policajného auta. „OK, tak už je to tu“, myslíme si v duchu. Teraz bude nasledovať asi nejaké upozornenie či pokuta. Zastavujeme pri krajnici a čakáme na verdikt strážcov zákona. Zo stiahnutého okienka sa vynorí hlava asi tak 30- ročného policajta. Plynulou angličtinou nás zdraví a pýta sa, kam by sme sa chceli dostať. Ukazujem mu preto bod na mape vzdialený zhruba štyri kilometre na predmestí Taipeia. Policajt sa len usmeje a podotkne: „Nasledujte ma“. So zapnutým majákom nám ponúka eskort ako na Tour de France. Je to až komické, no v každom prípade veľmi milé privítanie na pôde Taiwanu. Policajným koridorom sa dostávame na perifériu hlavného mesta, odkiaľ je to už „iba“ 50 km do centra.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Človek by si pomyslel, že z prímestskej časti do historického jadra to bude na skok, no na prvý pohľad chaoticky pôsobiaci mestský satelit s nepretržitou premávkou v nás skôr vzbudzuje dojem mesta samotného. Výškové budovy, rozsiahle bulváre a nekonečné množstvo pouličných bufetov v nás toto zdanie ešte viac evokujú. Našťastie inštrukcie od našej hostiteľky, s ktorou sme mali už vopred naplánované stretnutie, boli jasné. „Jediná možnosť, ako sa vymotať zo spleti ciest je čo najkratšou trasou smerovať ku rieke, odkiaľ vedie cyklistický chodník priamo do centra“. Po asi dvoch hodinách s napätím všetkých zmyslov sa dostávame na vytúženú cyklotrasu. Zelená oáza z nás razom strháva stres a obavy, ktoré so sebou prináša bicyklovanie cez ázijské megapolisy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príjemná cyklistika popri rieke Tamsui nám na druhej strane ponúka náhľad na niekdajšiu priemyselnú epochu tejto časti ostrova. Rieka sa točí okolo hangárov či bývalých fabrík, z ktorých sa postupne stávajú bytovky alebo obchodné centrá. Občas ku nám doľahnú vzdialené tóny udierajúcich kladív a celkový obraz ešte dotvárajú túlavé svorky psov, ktoré si na brehoch rieky vydobyli svoje teritóriá. Tak toto má byť hlavné mesto? Zvyknutí na japonskú sterilnú čistotu a precíznosť si skutočne pripadáme ako v čínskom priemyselnom meste. V počiatočnom ruchu sme si ani neuvedomili, že tu niečo nesedí. Pozerám na oblohu, ktorá je síce bez mrakov, no nevidím žiadne slnko, iba akýsi žltý nevýrazný kotúč na oblohe. Začínajú nás taktiež svrbieť oči, iritovať pľúca a nie veľmi vzdialené budovy vyzerajú akoby v červenkastom opare.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Asi po troch hodinách sa na bicykloch dostávame z taiwanského medzinárodného letiska do centra hlavného mesta. Pred obytným tridsaťpäťpodlažným mrakodrapom nás už čaká vysmiata Taiwančanka – Tzušín. „Ahojte, tak to musíte byť vy, Oli a Janka, vitajte na Taiwane“, zdraví nás s úsmevom na tvári a zároveň nám ukazuje cestu do podzemnej garáže, kde má vyhradené miesto pre svoj moped. Namiesto motorky tu však parkuje svoj bicykel a my sa k nej pridávame. Oli už má na jazyku otázku, ktorá mu od kontroly na letisku stále vŕta v hlave (patrí Taiwan Číne), no Tzušín ho svojou otázkou predbehuje: „Takže vy ste vlastne zo Slovenska alebo Slovinska? Ja totiž ešte stále nechápem, aký je medzi vami rozdiel,“ Na dvadsiate siedme poschodie cesta trvá pár minút a my sa jej v skratke snažíme vysvetliť rozdiel medzi nami a Slovincami. Nechápe, že Slovensko a Slovinsko nemajú v podstate nič spoločné, ba ani len štátnu hranicu, tak celú záležitosť odkladáme na neskoršie.

Tzušín nás víta vo svojej garsónke, ktorú dostala od štátu na dobu šesť rokov ako štartovací byt. Malý mini bytík rozlohou porovnateľný s obývacou izbou v jednom zo slovenských panelákov; oplýva však nádherným výhľadom na mesto a to z jedinej presklenej miestnosti – kúpeľne. Obrovské okno zasadené hneď vedľa vane pôsobí skôr ako výklad jedného z vykričaných amsterdamských podnikov. Myslíme si v duchu, ešte že sa nachádzame na 27. poschodí, ináč by sme sa tu asi sprchovali v plavkách. V garsónke sa taktiež nachádza dvojplatnička, čo je podľa našej hostiteľky nadštandard na tunajšie pomery. Pravdupovediac nechápeme, prečo by mala byť i samotná kuchynská linka niečo nóbl, no ešte v ten večer sa nám táto záležitosť predostrie z úplne z iného uhla pohľadu.

Je vidno, že naša hostiteľka a neskôr i dobrá kamarátka Tzušín sa už tešila na náš príchod. Po krátkom uvítaní a rozložení vecí na jej mini balkóniku sa už nevie dočkať, aby nás vytiahla von do ulíc nočného Taipeia. Sme trocha unavení z celodenného cestovania, no ponuku prijímame a nič netušiac čo nás čaká nasledujeme kroky našej sprievodkyne. O pár zastávok metrom sa dostávame hlbšie do centra mesta, kde je život v plnom prúde. Jedna z vedľajších ulíc je vysvietená ako vianočné trhy a v podstate to aj trhy sú, len nám nejako nesedí čas a miesto. Je okolo osem hodín večer a predajcovia najrozličnejšieho tovaru a jedla sa tu pod inváziou nakupujúcich nevedia zastaviť. A práve toto je dôvod, prečo sme sem prišli. Na Taiwane sú totiž nočné trhy, ktoré sa otvárajú okolo šiestej večer a končia okolo jednej hodiny ráno, veľmi populárne.

Obrázok blogu

Stánky a rodinné reštaurácie tu ponúkajú svoje špeciality v tých najrozličnejších formách, konzistenciách a farbách. Ich vôňa sa nezastaviteľne šíri ulicami a láka sem rodiny, jednotlivcov či skupinky priateľov. Tzušín preberá velenie a ukazuje prstom na malé okienko na prízemí starého obytného domu. Hovorí: „Tak toto je naša prvá zastávka. V tomto bufete nájdete najlepšie knedlíky v celom Taipei.“ Ochutnávame znamenité jedlo plnené niečím pre nás neidentifikovateľným a už sa hýbeme smerom k ďalšiemu stánku. Aj tu sa priamo z čerstvých surovín pripravuje znamenitý pokrm, ktorého názov, myslím že už ani nevieme zopakovať. Večerná kulinárska obhliadka nás postupne zoznamuje s chuťami, o ktorých sme ani netušili, že existujú. Po hodine ochutnávok tých najrozmanitejších jedál prichádza na rad rodinná reštaurácia, pre ktorú by sme sa ani v tom najhoršom sne nerozhodli. Podľa vône by sme usudzovali, že v blízkosti tohto zariadenia niekomu prišlo nevoľno, alebo že Oli si zabudol týždeň vyprať svoje ponožky.

Tzušín badá na nás znechutenie, no energicky si sadá hneď k prvému stolu. „Vážení, tak toto je to pravé taiwanské jedlo, ktorého chuť a podľa vašich výrazov aj vôňu si určite doživotne zapamätáte.“ Niečo píše po čínsky na kúsok papiera a podáva to servírke. Oli sa zatiaľ pokúša dýchať cez kúsok rukáva a popritom zamrmle: „Tak toto je ten zápach, ktorý sme už dnes na ceste zažili? Ja som si myslel, že to bola stoka“. Asi po pätnástich minútach sa stav normalizuje a my si začíname zvykať na puch pre nás odpudzujúci. Do stredu stola kladie servírka hlinenú terinu naplnenú vývarom s väčšími kockami niečoho neznámeho. „A bingo, toto je smradľavé tofu. Objednala som vám na začiatok zo stupnice jedna po sedem – tretie a piate v poradí“, poznamenáva Tzušín. S päťkou trochu bojujeme, keďže chuť fermentovaného tofu sa približuje jeho vôni. Na konci večera však konštatujeme, že pri tunajšej ponuke a hlavne cene jedál (hlavné jedlo okolo 1 euro) sa asi fakt neoplatí mať doma ani len tú dvojplatničku. Tzušín len prikývne a my sa už nevieme dočkať, čo všetko má pre nás Taiwan ešte prichystané. 

Obrázok blogu

Ani nevieme ako sa nám to podarilo, no do Taipeia sme dorazili tesne pred oslavami čínskeho nového roka (28. január 2017). Tento najväčší sviatok v čínskej kultúre taktiež znamená najdlhšiu sériu dní pracovného voľna pre miestnych Taiwančanov (až päť dní za sebou) a kopec veľkolepých osláv, o ktorých sme nemali ani tušenia. Čo vlastne oslavy nového čínskeho roka 4713 obnášajú, okrem všadeprítomnej červenej farby a zlatých čínskych znakov, ktorým sme samozrejme nerozumeli, sme opäť pochopili až vďaka našej taiwanskej kamarátke. 

Obrázok blogu

Na uliciach, vo výkladoch, obchodoch, oknách domov, jednoducho všade visia červené stuhy vyzdobené zlatým písmom. V čínskej kultúre červená farba predstavuje radosť, šťastie a úspech. Práve preto sa používa pri oslavách čínskeho nového roka a taktiež pri iných výnimočných príležitostiach. Najkurióznejšie sa nám zdali malé obchodíky plné červených obálok rôznych veľkostí alebo celé sekcie regálov v supermarketoch rovnako preplnené červenými obálkami. Zvedavo sme sa pýtali našej Tzušín, čo to má znamenať. Ona sa ako vždy iba usmeje a už aj vysvetľuje: „My si medzi sebou pri veľkých oslavách a vzácnych udalostiach, akými sú napríklad svadby, podarúvame peniaze. A tie sú vždy v červenej obálke.“ To je skoro ako u nás s darčekmi na Vianoce. Darčeky sú síce podľa môjho názoru krajšie, pretože človek musí trošku porozmýšľať, čo by koho potešilo. Tzušín však pokračuje: „Nie je to len také jednoduché. Červené obálky sa totiž nedávajú len tým najbližším. Často ich musíme darovať kolegom v práci, susedom, známym a tak. Suma v obálke musí byť primeraná príležitosti a osobe, ktorej sa dáva. Dnes je to už pevný úzus, takže vieme koľko sa má dať rodičom, koľko súrodencom, koľko kolegom, atď. Sviatky znamenajú pre mnohých ľudí hotový bankrot.“ My sa na seba iba neveriacky pozeráme. Veď tu asi nikto nič nepodarúva len tak zo srdca, aby tomu druhému urobil radosť. Nikto nie je nikdy príjemne prekvapený a každý si môže ľahko spočítať, koľko na koho minie a tiež koľko od koho dostane. Tzušín iba prikývne. Spomína si na historku z jej práce, keď bola pozvaná na svadbu od spoluzamestnanca, ktorého predtým nikdy nevidela. Samozrejme za pozvaním bola červená obálka...

Obrázok blogu

„A nie aby ste počas sviatkov sadli na bicykle“, upozorňuje nás Tzušín. „Ja podobne ako ostatných 20 miliónov ľudí cestujem domov za rodinou.“ Pri tejto myšlienke nám prejde mráz po chrbte. Viete si predstaviť presun takej kvantity ľudí cez územie menšie než Slovensko? Skoro každý tu využíva svojich päť dní voľna a vydáva sa na rodinné výlety okolo ostrova. Znamená to, že ostrov je v maximálnom pohybe. Lístky na vlak, či autobus treba kupovať aspoň dva mesiace vopred a cesty sú plné áut. Preto nám bez najmenšieho váhania prenecháva svoj malý bytík a my hneď na ďalší deň vyrážame do centra Taipeiu vzdialeného asi 7km. Požičiavame si mestské bicykle zaparkované len kúsok od nášho bydliska. Taipei má totiž perfektne premyslenú sieť cyklo trás a cyklo staníc, kde je možné si bicykle vyzdvihnúť alebo odstaviť. Jediné čo na toto potrebujete je mestská karta, podobná našej električenke, ktorá platí na všetky formy dopravy v meste plus sa s ňou dostanete do múzeí alebo aj lunaparku. Keďže doprava v hlavnom meste je doslova službou verejnosti, prvých 30min požičania bicykla je zadarmo. Za ďaľších 30min sa v prepočte platí asi 5 centov. Vysadáme teda na žlté „Ubiky“ a trielime po riečnej cykloceste do centra. Na naše prekvapenie mesto je ľudoprázdne a pravým opakom toho, čo Tzušín opisovala. V pohodičke si pozrieme hlavné pamiatky a prídeme až na nočné trhy, ktorými je Taipei taký známy. Je to tu plné zvukov, vôní, farieb. Niektoré stánky sú kvôli sviatkom zavreté, no nám sa to tu aj tak zdá preplnené. Predsa len nie všetci z Taipei odišli domov.

Obrázok blogu

Na druhý deň sa vraciame opäť na bicykloch pozrieť si novoročné trhy. Tie sa nachádzajú na niekoľkých uliciach a ponúkajú množstvo typických taiwanských špecialitiek. Okamžite spoznávame, že sme dobre trafili. Už z diaľky počuť hlasy predávajúcich a ulice sa čoraz viac a viac zapĺňajú, až je z toho jedna obrovská riava a tlačenica. Držím sa Oliho ako kliešť, len aby sme sa tu nestratili. Všade je rozličné sušené ovocie, orechy, cukrovinky, ale aj sušené mäso a ryby. Každý nám dáva ochutnať. Dnes je posledný deň týchto trhov a predávajúci vykrikujú z plných hrdiel. Tí lepší majú megafóny. Všetci sa snažia predať, čo sa len dá. Ani nevieme ako a tok ľudí nás unáša uličkami. Presne ako domáci aj my neustále niečo ochutnávame. Dnes veru obed alebo večeru nebude treba kupovať. Stačí sa pár krát otočiť hore dolu po uliciach a je o nás postarané. Tak ako všetky ostatné ani tento taiwanský trh nás nesklamal.
Jednou z ďalších kuriozít, ktorú si počas našich výletov po meste všímame, sú menšie ohne na uliciach. Ľudia ich zapaľujú len tak na chodníkoch pred domami alebo obchodmi v malých železných nádobách. Stoja pri nich a pália množstvo malých papierov. Keďže skoro každá ulica ich má niekoľko sme zvedaví, aký zvyk sa za tým skrýva. Dozvedáme sa, že malé papieriky sú vlastne peniaze, ktoré sa kupujú v špeciálnych obchodoch. Rodina tieto para bankovky spaľuje pre svojich predkov počas novoročných osláv a týmto spôsobom ich vlastne posiela svojim zosnulým na druhý svet. Samozrejme, čím viac takýchto peňazí nakúpia a spália, tým lepšie bude ich predkom na druhom svete. Niektorí si predsa aj na druhom svete chcú dopriať dobré auto alebo aj dom. Tak sa ich žijúci taiwanskí potomkovia neunúvajú buchnúť po vreckách a pália posvätnú menu v prepočte na stovky či tisíce dolárov.

V posledný deň sa Oli vyberá obhliadnuť neďaleký park pri rieke so známymi dragon boats (vodnými bicyklami). Tu sa mu naskytuje neuveriteľný pohľad a okamžite chápe, čo tým Tzušín myslela, keď vravela, že všetky pekné miesta, či atrakcie sú doslova napraskané. Na úzkom ramene rieky sú stovky vodných bicyklov. Hlava na hlave a mnohé sa nemôžu pohnúť ani vpred ani vzad. Na brehu stoja ďalší a bez rozmyslu si prenajímajú nové a nové loďky. Takže takto nejako vyzerajú taiwanské prázdniny.

Obrázok blogu

Ideme si teda po svojom a pátrame po obchode s bicyklami veď tých by malo byť v Mekke cyklistického priemyslu určite neúrekom. Našim cieľom je zohnať si novú MTB obuv. Na našich polorozpadnutých topánkach sú už po roku zjavné stopy počasia, dlhé stúpania i ťažký terén, a to viac než na našich bikoch. V okruhu pár kilometrov nachádzame na mape okolo päť obchodov Giant. Sú to väčšinou menšie predajne s po domácky vybavenými dielničkami, kde sa opravujú bicykle starších vydaní. Z takýchto predajní sa zvyčajne ozýva buchot kladiva a ak sa náhodou v niektorej z nich nachádza pult s doplnkami či náhradnými dielmi, treba sa ku nemu predrať cez pohodené náradie alebo torzá rámov. Po márnych pokusoch nájsť cyklistickú obuv v našom okolí, ideme do predajní zvučnejších mien, ktoré sa nachádzajú v centre. Tieto sa už podobajú na štandard po ktorom sme pátrali, no taktiež v žiadnom z nich MTB obuv nemajú. S akou takou nádejou vchádzame do posledného vyblýskaného obchodu Specialized no aj tu sa zameriavajú iba na cestné bicykle. Nadväzujem preto konverzáciu s veľmi milým personálom a snažím sa vypátrať aspoň jedno miesto v Taipei, kde by sa dalo kúpiť MTB príslušenstvo. Predavač len potvrdzuje moje tušenie a so zamračeným výrazom na tvári krúti hlavou. „MTB nie je populárne na Taiwane. Vôbec cyklistika tu nie je až taká veľká ako niekde v Európe. A mimochodom odkiaľ pochádzate“. Hovorím, že zo Slovenska. Predavačovi hneď naskakuje úsmev na tvári a ťahá nás niekam do suterénu predajne so slovami. „Come, come and meet Peter Sagan.“

Obrázok blogu

Pred odchodom z taiwanskej metropoly Taipei nám ešte stále ostáva jedna otázka nezodpovedaná. Je Taiwan vlastne časťou Číny alebo nie? To čo sme prežili doteraz v hlavnom meste, plus nezabudnuteľný čínsky nový rok, mi nejako napovedá, že zrejme áno, no dovtedy sme ešte v Číne neboli. Na rozlúčku teda kladiem túto otázku našej taiwanskej kamarátke Tzušín. Tá sa len usmeje a pohotovostne odpovedá: „To vieš, záleží na tom, koho sa to opýtaš. Taiwan má vlastnú vlajku, vládu, samosprávu, ekonomiku, politiku (nie komunistickú), armádu (podporovanú USA), školstvo atď. No Taiwan nikdy nebol uznaný ako samostatný štát. Ale neboj sa, my nie sme Čínska ľudovo-demokratická republika – my sa voláme Taiwan Čínska republika.“ „OK, tak teraz tomu už naozaj rozumiem a hovorím Tzušín, že pre jednoduchosť bude pre mňa Taiwan Taiwanom.“

Asi neviete, no Taiwan bol kedysi známy aj pod menom Formosa, čo znamená nádherný ostrov. Takto ho nazvali portugalskí moreplavci, keď tu prvý raz pristáli v roku 1544. Bolo to hlavne vďaka tunajšej panenskej prírode obklopenej strmým pohorím tiahnucim sa skrz ostrov a veľmi prívetivým domorodcom. Je neuveriteľné, že do dnešného dňa a pri takej vysokej hustote obyvateľstva si Taiwan dokázal zachovať niečo z dávnych čias. Po vyše týždni strávenom v Taipei sa ani my nevieme dočkať objavovania práve tejto stránky ostrova.

Obrázok blogu

Čistá až panenská príroda sa zachovala pozdĺž celej východnej strany ostrova (cca 600km). Táto vďaka svojim vysokým a neprístupným horám tvorí akúsi prírodnú bariéru medzi priemyselne vyspelými a na husto obývanými centrami a ozajstou divočinou. Ostrovná infraštruktúra je pre nepriaznivý terén ťahaná hlavne okolo ostrova cez jej obývané časti a vyhýba sa takto jej prírodným skvostom. Spojnica z východu na západ ostrova je vybudovaná len jedna a prechádza priesmikom vo výške okolo 3400m n/m.

Mnohí sa rozhodnú podniknúť cyklovýlet okolo ostrova a týmto sa vyhnúť náročným horským masívom. Táto trasa je veľmi populárna a dá sa zvládnuť aj za desať či pätnásť dní. My sme si však (aj na odporúčanie Tzušín) povedali, že zvládneme aj to náročnejšie a pôjdeme si zasa pozrieť to najkrajšie, čo tento ostrov ponúka. Podľa predbežného plánu sme vedeli, že cesta k najvyššiemu bodu (okolo 3400m) trvá približne štyri dni, pritom ten prvý z Taipei je len taká oddychovka. Ďalšie tri dni nás malo každý deň čakať prevýšenie 2000 metrov. Možno si poviete – zvláštne, veď to by sme za tri dni mali byť už vo výške 6000m. No žiaľ v horách to tak nefunguje. Väčšinou sa najskôr čo to vystúpi a potom zasa klesne ale postupne sa dostanete vyššie a vyššie.

Obrázok blogu

Prvý deň nás riečna cyklocesta vyvedie von z veľkomesta do najbližších dedín kde sa nám darí stanovať pri rieke v parku. Ľudia sú tu veľmi milí a s angličtinou na ostrove nie je žiadny problém. Taktiež nás nadmieru prekvapili tunajší policajti, ktorí aj bez sloganu „chrániť a pomáhať“ bezprostredne a s úsmevom na tvári nasledujú túto myšlienku. Nie je tu problém vypýtať si na policajnej stanici vodu či dokonca rozložiť si u policajtov stan a dať horúcu sprchu. Tieto služby pre cyklistov berú ako úplnú samozrejmosť. Nasledujúce tri dni sú tak, ako sme aj očakávali, krásne, no v znamení ťažkých stúpaní a dlhých hodín v sedle. Prvý kopec, za nami no pred nami je ďalší a ďalší. Dá sa povedať, že väčšinu času sa hýbeme rýchlosťou chôdze no postupne sa nám začínajú núkať krásne strmé kaňony riek a lesy. Stretávame aj iných cyklistov no nikto z nich nie je taký blázon aby toto šľapal s plne naloženým bicyklom. Túžobne hľadíme na ich ľahučké cestné bicykle a v duchu si hovoríme „nevymeníš aspoň na chvíľu“. Posledná časť cesty nahor je najnáročnejšia. Janka sa už chce otočiť a vzdať to. Po prvý krát bicyklujeme v nadmorskej výške okolo 3000m a začíname pociťovať, že naše svaly nedostávajú také množstvo kyslíka ako by mali. V strmých úsekoch lapáme po dychu ako ryba na suchu a robíme si prestávky aj po sto metroch, len aby sme sa mohli poriadne nadýchnuť. Tritisíc metrov nie je až tak veľa, to už dnes dobre vieme. No vysoká fyzická záťaž v tejto výške a tiež únava z predchádzajúcich dní zohrávajú svoju rolu. Posledných desať kilometrov nám trvá asi aj tri hodiny. Stojí to však za to, pretože sa na našich bicykloch a čisto vlastnými silami dostávame až nad oblaky. Toto je jedna z vecí, ktorú na cykloturistike milujeme. Pocit víťazstva, prekonania samého seba a úprimnej radosti, či hrdosti pri dosiahnutí vytúženého cieľa. Tiež nás tu na vrchole (vďaka našej Tzušín) čaká bonus – ubytovanie v horskej chate spojené s all you can eat večerou a raňajkami. Síce fyzicky vyčerpaní, ale s veľkým úsmevom na tvári sadáme k preplneným tanierom jedla a o niečo neskôr ešte viac unavení, stále s úsmevom od ucha k uchu zaspávame v teplých perinách.

Obrázok blogu

Nasledujúce ráno nás víta krásny slnečný deň a krátka turistika s úžasným výhľadom. Vieme, že sa netreba nikam ponáhľať. Chceme sa predsa dostať dolu na východné pobrežie a to znamená dlhý, možno aj dvojdňový zjazd. Je čas na vychutnávanie si slnka, prírody a tohto krásneho ostrova.

Naša trasa ďalej vedie na východnú stranu ostrova Taiwanu, a to z jeho severu na juh. Vedeli sme, že práve tu sa stále zachovala malebná príroda, zatiaľ čo na druhej, západnej strane, prekvitá priemysel a veľká urbanizácia. Pôvodné obyvateľstvo ostrova sa v skromnejších podmienkach rovnako utiahlo práve na toto pobrežie. Dovtedy sme ani netušili, že na ostrove žije ešte iné etnikum než čínske a to polynézskeho pôvodu. V dnešnej dobe táto skupina ostrovanov tvorí len čosi cez 2% celkovej 25 miliónovej populácie a žije pomerne izolovaným spôsobom života. Od doby kolonizácie až po príchod dominantného čínskeho kmeňa Han v 17. stor. sa útlak domáceho obyvateľstva stupňoval až natoľko, že mnohí dnes žijú v ústraní niekde hlboko v lesoch. Živia sa zberom lesných plodov a lovom. Bolo teda otázne, či budeme mať to šťastie a stretneme týchto ľudí. Bohužiaľ sa nám toto prianie nepodarilo splniť a okrem pár slamených panákov vedľa cesty sme nenatrafili na nikoho, kto by sa podobal na Polynézčana.

Obrázok blogu

Trocha sklamaní z nášho neúspechu smerujeme k mestu Taitung, kde sa má konať jeden z menej známych taiwanských festivalov nazývaný Bombing Master Handan alebo Bombardovanie pána Handana. Na rozdieľ od mirerumilovného a pokojného sviatku lampiónov, kde sa máte možnosť kochať v tisícoch ligotajúcich sa luciern na nočnej oblohe, tu si treba fakt dávať pozor na uši, či oči a tiež byť vhodne zaodetí. Okolo obeda prichádzame do asi 100 tisícového mesta Taitung, kde je príprava na festival v plnom prúde. Niektoré ulice sú už uzavreté a mestom prechádza kolóna alegorických vozov, na ktorých sa pomaly presúvajú šintoistické oltáriky. Za nimi nasledujú skupiny v rozličných maskách a kostýmoch, bubeníci, muzikanti, za hlasnej hudby šíriacej sa z ampliónov. Spočiatku pôsobí toto divadielko na nás dobrým dojmom, no ešte stále máme pri sebe bicykle, ktoré nám prekážajú naplno preskúmať danú situáciu. Odkladáme teda všetku batožinu a vydávame sa do ulíc. Dozvedáme sa, že okolo piatej večer bude vyvrcholenie programu, a teda bombardovanie pána Handana, ktoré si určite nemáme nechať ujsť. Netušíme, o čo vlastne v tomto festivale ide, no z okolostojacich tvárí čítame veľkú dávku vzrušenia a očakávania. Nasledujeme teda dav a kolónu tancujúcich drakov, ktorí sa zastavujú pred obchodom s rozličným tovarom. Rodina vlastniaca tento malý biznis sa zdá byť veľmi povďačná za to, že sa pred jej bránami zastavuje skupina s bôžikom. Štyria malí chlapci zaodetí v dvoch kostýmoch draka začínajú predvádzať do detailu synchronizovaný rituálny tanec.

Obrázok blogu

Ten nás natoľko očarí, že v danom momente zabúdame na všetko, čo sa deje okolo nás. Až po krátkom predstavení si všimneme asi tak pol metrovú kopu petárd, ktorá je pripravená na detonáž. Návštevníci a domáci, s ktorými sme doteraz stáli čo najbližšie pri dejisku, sa razantne začínajú vzďaľovať od jeho epicentra, lebo vedia, aká bude nasledujúca scéna. My neskúsení sa ešte stále nachádzame v jeho tesnej blízkosti, no pri pohľade na hŕbu delobuchov nasledujeme prirodzený inštinkt a postupujeme dozadu. Nečakajúc na presun divákov jeden z účastníkov sprievodu už zapaľuje spomínanú hŕbu, ktorá sa razom dostáva do pohybu. Počas približne dvojminútovej kanonády lietajú kúsky červených roliek všade navôkoľ a hustý sírový dym pohlcuje celú ulicu. Podobný obraz sa nám núka všade, kadiaľ prechádza sprievod smerujúci ku bránam šintoistického chrámu, kde sa má konať záverečný program dňa. Prichádzame hodinu pred hlavným ceremoniálom, viac-menej pripravení na pekelnú šou. Kompletne zaodetí, so slnečnými okuliarami a toaletným papierom v ušiach, nám vedľa stojaci pán podáva ešte masku na tvár. Na námestí už stojí dav plný očakávania a my len s otvorenými ústami sledujeme, ako organizátori vykladajú debničky s delobuchmi. Atmosféra je skutočne jedinečná. Hluk z okolitých ulíc, vzduch plný síry z petárd a ľudia plní vzrušenia z toho, čo má prísť. Stredom námestia na zdvihnutej stoličke sa za pomoci nosičov presúva polonahý chlapík v červených trenírkách, šatkou na hlave, tmavými okuliarami a zelenou vetvou v pravej ruke. Tento neborák začne krúžiť stredom námestia, ľudia kričia, povzbudzujú ho a v tom organizátori začnú s bombardovaním.

Obrázok blogu

Zapaľujú delobuchy jeden za druhým a všetky sú mierené presne naňho. Petardy lietajú všetkými smermi, námestie je plné hustého dymu, pre ktorý pána Handana občas nie je ani vidno. Jeho úlohou je vydržať čo najdlhšie so vztýčenou vetvou v ruke. Akonáhle mu ruka klesne, inferno sa za kriku a tlieskania ľudí dočasne prerušuje. Daľší zo záujemcov vystupuje na stoličku a preberá štafetu. Po štyroch výmenách sa toto bláznovstvo skončí a my ešte stále neveríme, že to vôbec títo ubožiaci prežili. Dokonca sami pózujú pre kamery a hrdo ukazujú niekedy až otvorené krvácajúce rany. Musíme uznať, že aj po čase, keď si ešte spomenieme na tento festival, nám obom behajú zimomriavky po chrbte. Nabudúce ak bude možnosť radšej skúsime lampiónový sprievod. 

Naša krátka zastávka na Taiwane bola plná nezabudnuteľných zážitkov. Prvý krát sme sa na bicykloch ocitli v nadmorských výškach nad 3000m a zdolali stúpania o akých sa nám predtým ani nesnívalo. Prežili sme skutočné oslavy čínskeho nového roku a s nimi spojené tradície a zvyky. Z kulinárskych špecialít sme ochutnali asi také, ktoré už nikde na svete nenájdeme. Tieto tri týždne na Taiwane boli pre nás úžasným dobrodružstvom plným zaujímavostí a vždy nových prekvapení. Jediné, čo nás tak trocha mrzí je, že sme nemali viac času na turistiku, ktorú tento skutočne prenádherný ostrov ponúka.

Viac nájdete na našej FB stránke: cycle2inspire

Oliver Kraus

Oliver Kraus

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Sme dvojica Janka a Oliver, ktorá sa rozhodla prebicyklovať svet. Chceli by sme sa týmto blogom podeliť o krásu a nevšednosť cyklo turistiky a snáď inšpirovať aj Vás k spoznávaniu sveta zo sedadla bicykla. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu